Alica na prahu školských dverí
Alica vystúpila z autobusu a vybrala sa každodennou nudnou cestou do školy. Od miesta, kde stál jej autobus, musela prejsť ešte niekoľko desiatok metrov. Ku škole viedla úzka cestička lemovaná vysokými stromami. Naučila sa nebáť sa ich prítomnosti,aj keď boli strašnejšie ako obri. Predstavovala si, že ktosi žije v ich úžasných korunách,dáke čarovné tvory,ktoré sú také krásne, že nikto nie je hoden ani len pohľadu na ne. Ochraňujú túto cestu,pretože ňou kráčajú posvätné stvorenia. Aj ona sa tak začala cítiť, len čo si spomenula na svoje malé legendy. Zapisovala si ich do zvláštneho ružového zošítka. Nikdy ho nikomu neukázala, pretože nemala dostatok odvahy zveriť sa svetu. Čo by sa mohlo stať, keby im ukázala, že nie je taká vysušená a nudná, za akú ju všetci považovali? Na to doposiaľ neprišla.
Niekoľko metrov pred budovou školy ju dobehla jej najlepšia priateľka Mia.
" Čo sa tak zakrádaš? ", spýtala sa jej s úškrnom na perách.
" Kto sa zakráda? Obzerám si okolie a snažím sa uľahčiť si ďalší deň v tejto katastrofálnej inštitúcii. Vieš predsa, ako veľmi to tu nenávidím. Chcem nájsť aspoň jeden hmotný bud, ktorý by som si mohla obľúbiť," , pokrútila hlavou a opäť sliedila po stromoch.
" Ty si úplne nenormálna!"
To sa dalo čakať, zasmiala sa Alica. Pritom to boli úplne bežné veci, ktoré jej nepripadali nenormálne. Zopár dní sa jej zdalo, že práve Mia bude tým svetlým bodom, no keď jej prvýkrát povedala o svojich ideáloch, začala ju považovať za šialenca. A to ju potopilo ešte hlbšie.
Mia sa rozbehla ako šarkan a snažila sa svojej priateľke ujsť, no nepodarilo sa jej to. Alica zrýchlila krok a začala kričať.
" Nemysli si,že ma budeš urážať a vysmievať sa mi za to, aká som. Mám toho plné zuby!"
" Prečo sa tváriš ako neviniatko?"
" Celé roky znášam pozíciu čudáčky, som vystavená akurát tak na posmech a všetko čo poviem sa objaví na populárnych portáloch ako úžasný hit týždňa. Nemysli si, že to neviem. Všetci sa zabávate na môj účet. Zober si z toho čo chceš, ale ja som skončila,", vykročila s vytrčenou hlavou. Mia zostala stáť ako soľný stĺp. Nevedela, čo si má pomyslieť. A ešte to, či sa na ňu vôbec niekedy bude môcť pozrieť.
Alica otvorila dvere plné ligotavého skla a vošla do školy. Musela zísť o dve poschodia nižšie, aby sa mohla prezuť a odložiť si kabát. V šatni bolo zopár spolužiačok, ktoré sa automaticky začali chcichotať, pristúpili k sebe a tvárili sa, že je im niečo strašne smiešne.
" Netvárte sa akože ja nič neviem, dobre? Ohovárate môj šál aj staromódne topánky, ale to som ja. Ak ma neviete prijať, tak mi aspoň dajte pokoj,", vyšla na tmavú chodbu a oči jej zaliali kvapky štipľavých sĺz. Bolo načase vziať osud do vlastných rúk a hľadieť na samu seba. Dokáže to niekedy?
Alica vystúpila z autobusu a vybrala sa každodennou nudnou cestou do školy. Od miesta, kde stál jej autobus, musela prejsť ešte niekoľko desiatok metrov. Ku škole viedla úzka cestička lemovaná vysokými stromami. Naučila sa nebáť sa ich prítomnosti,aj keď boli strašnejšie ako obri. Predstavovala si, že ktosi žije v ich úžasných korunách,dáke čarovné tvory,ktoré sú také krásne, že nikto nie je hoden ani len pohľadu na ne. Ochraňujú túto cestu,pretože ňou kráčajú posvätné stvorenia. Aj ona sa tak začala cítiť, len čo si spomenula na svoje malé legendy. Zapisovala si ich do zvláštneho ružového zošítka. Nikdy ho nikomu neukázala, pretože nemala dostatok odvahy zveriť sa svetu. Čo by sa mohlo stať, keby im ukázala, že nie je taká vysušená a nudná, za akú ju všetci považovali? Na to doposiaľ neprišla.
Niekoľko metrov pred budovou školy ju dobehla jej najlepšia priateľka Mia.
" Čo sa tak zakrádaš? ", spýtala sa jej s úškrnom na perách.
" Kto sa zakráda? Obzerám si okolie a snažím sa uľahčiť si ďalší deň v tejto katastrofálnej inštitúcii. Vieš predsa, ako veľmi to tu nenávidím. Chcem nájsť aspoň jeden hmotný bud, ktorý by som si mohla obľúbiť," , pokrútila hlavou a opäť sliedila po stromoch.
" Ty si úplne nenormálna!"
To sa dalo čakať, zasmiala sa Alica. Pritom to boli úplne bežné veci, ktoré jej nepripadali nenormálne. Zopár dní sa jej zdalo, že práve Mia bude tým svetlým bodom, no keď jej prvýkrát povedala o svojich ideáloch, začala ju považovať za šialenca. A to ju potopilo ešte hlbšie.
Mia sa rozbehla ako šarkan a snažila sa svojej priateľke ujsť, no nepodarilo sa jej to. Alica zrýchlila krok a začala kričať.
" Nemysli si,že ma budeš urážať a vysmievať sa mi za to, aká som. Mám toho plné zuby!"
" Prečo sa tváriš ako neviniatko?"
" Celé roky znášam pozíciu čudáčky, som vystavená akurát tak na posmech a všetko čo poviem sa objaví na populárnych portáloch ako úžasný hit týždňa. Nemysli si, že to neviem. Všetci sa zabávate na môj účet. Zober si z toho čo chceš, ale ja som skončila,", vykročila s vytrčenou hlavou. Mia zostala stáť ako soľný stĺp. Nevedela, čo si má pomyslieť. A ešte to, či sa na ňu vôbec niekedy bude môcť pozrieť.
Alica otvorila dvere plné ligotavého skla a vošla do školy. Musela zísť o dve poschodia nižšie, aby sa mohla prezuť a odložiť si kabát. V šatni bolo zopár spolužiačok, ktoré sa automaticky začali chcichotať, pristúpili k sebe a tvárili sa, že je im niečo strašne smiešne.
" Netvárte sa akože ja nič neviem, dobre? Ohovárate môj šál aj staromódne topánky, ale to som ja. Ak ma neviete prijať, tak mi aspoň dajte pokoj,", vyšla na tmavú chodbu a oči jej zaliali kvapky štipľavých sĺz. Bolo načase vziať osud do vlastných rúk a hľadieť na samu seba. Dokáže to niekedy?
Komentáre
Lepšie byť čudákom
Obdivujem potom čudákov :-)